Aktuality

Jeden deň - jedna cesta Tatry 18.aug 2010

        Keď som zaregistrovala možnosť zaliezť si jednu cestu v Tatrách pod inštruktorským dozorom, hneď ma to oslovilo, no možnosť zobrať si dovolenku vyzerala beznádejne. Hovorí sa, že nič nie je také beznádejné, ako to na prvý pohľad vyzerá a tak sa štastena usmiala aj na mňa a dovolenka sa vybavila. Horšie to bolo u Gaba, ktorý takéto štastie nemal. A tak mi padla aj moznosť predĺžiť pobyt na chate o nejaké dva dni a urobiť si z toho rodinnú dovolenku.

    Tak som cestovala sama hore a dole na Brnčalku, vo vlaku to bolo celkom fajn, pozbierala sa tam celkom príjenmná partia. Výšľap z Bielej vody na chatu a späť bol už osamote, ale nevadí. Na chate ma už čaká Duško a tak plánovanie akcie môže začať. Duško je tej mienky, že on tam vlastne ani nie je, a nech si všetko urobím ako reálne ,teda na vlastnú zodpovednosť. Tak s ohľadom na počasie,dĺžku nástupu a zostupu moju lezeckú zdatnosť, kondičku a zdravotný stav, ako i to, že predsa len mám “lezeckú istotu -Duška- so sebou ”vyberám cestu obtiažnosti IV -Bocek Hofírek  ľavým žľabom na Východnú Žeruchovú vežu. Schystáme matroš a do rána sa mi zdá nekonečne dlho, v očakávaní, ako to všetko dopadne. 

     Spodok žľabu bol dosť mokrý a tak vzbudzoval rešpekt. Popis cesty som mala zafixovaný v pamäti, veď hľadanie okuliarov a sprievodcu nebude asi tou najlepšou voľbou. Aj tak mám obavy, že sa v ceste nezorientujem. Stáva sa mi, že v sprievodcovi je to jasne napísané, ale mne to pripadá ako čínština a nič nerozumiem.Asi akýsi začiatočnícky druh dislexie . Na moje prekvapenie cestu vidím, a viem sa v nej orientovať a mám z toho radosť.Pripadám si ako mača, ktorému sa práve otvorili oči.  Ťažšie dĺžky ťahá Duško, ľahšie ja, cesta je celkom pekná. Hľadanie miest na zaistenie mi uberá času a fantázia pri štandovaní tiež. Aj skoby sa  niekedy dajú dlho presviedčať, aby do tých puklín vliezli. Ale počasie nám celkom praje, síce ranné slniečko sa už skrylo za oblaky a je údajne aj dosť chladno,a trošku fúka,  ale ja to  veľmi necítim. Zopakujem si veci, na ktoré som behom roka zabudla, zisťujem nové ...A tak sme to nakoniec dobojovali. Ešte môj tak neobľúbený zostup, hlava akosi nechce poslúchať, že strach je neopodstatnený. Pri Červenom plese sa stretávame s nezvyčajným úkazom: skupina 4 kamzíkov dranká od nás jedlo. Potom prichádzajú ďalšie kamzíky, v určitom momente je ich 8 a vôbec nie sú plaché. Akýsi je ten svet naruby.

    S polhodinovou odchýlkou som uhádla aj hodinu príchodu na chatu. Som celkom spokojná s naplneným dňom. A tak aj keď sa možno na začiatku zdalo, že vybehnúť toľkú cestu pre jeden deň do Tatier je neracionálne, ja som so svojim výjazdom bola veľmi spokojná a som rada, že som sa týmto faktom nedala odradiť.

Jela