Aktuality

Lomnický štít 2634 m.n.m.

Tento druhý najvyšší vrchol Tatier, netreba nikomu predstavovať . Okrem toho, že jeho návštevnosť je vysoká, je zároveň najvyššie obývaním miestom na Slovensku. Dokonca bol dlho považovaný za najvyšší vrchol Tatier. Na jeho vyhliadkovú terasu sa môže dostať každý zarábajúci človek, nakoľko hore premáva lanovka a je dosť vyťažená. Nás táto možnosť neoslovila a chceli sme ho zdolať po vlastných.

Prvý pokus sme si naplánovali začiatkom leta a rozdelili na dva dni. Jeden deň výšlap na Téryho chatu s nabaleným batohom, prespať a skoro ráno vyraziť s tým istým nabaleným batohom od chaty smer Lomničák a dostať sa až na Skalnaté pleso. Keďže píšem prvý pokus, je jasné, že sa nám hore nepodarilo dostať. Skončili sme z jednej zo štrbín a pre nedostatok času a kaziace sa počasie sme to radšej otočili a zostúpili späť na Téryho chatu. Niekedy je lepšie sa vedieť včas otočiť. Samozrejme nás to veľmi mrzelo, dokonca až hnevalo, že prečo sme tu cestu nenašli a kde sme urobili chybu a kde sme to vlastne skončili.

Leto bolo krátke a viac menej bez dovolenky, tak sme si dovolili na záver augusta zobrať dva dni, voľna a tentokrát ten Lomničák zdolať, ale s jedným rozdielom. Pôjdeme to len jeden deň a s menšími batohmi. Druhý deň si necháme na lezenie.

Je 26. August 2010, ráno o 1:45 nám zvoní budík. Pochystáme posledné veci, naplníme žalúdok a môžeme vyraziť. Cesty sú prázdne a hviezdy svietia na oblohe, čo je predzvesť pekného počasia. Začíname šlapať za tmy, za pomoci čeloviek . Stále niečo rozprávame a snažíme sa predbehnúť tú tmu, aby sme za rána nestretli medveďa. Tempo máme dobré a tak sa úplného svetla dočkáme až za Zamkovského chatou. Za necelé tri hodinky raňajkujeme na Téryho chate a už je cítiť vo vzduchu jeseň. Fúka studený vietor, krehnú nám ruky a ja mám obavy z môjho oblečenia (cyklo elasťáky). Dlho sa nezdržíme a opúšťame turistický chodník. Míňame dva žľaby a pustíme sa až do tretieho, ktorý smeruje do Bachledovej, Zubatej a Jordánovej štrbiny. Nasadíme prilby. Začíname stúpať, ide nám to dobre. Zatiaľ nemáme ani potrebu naviazať sa. Pri prvom pokuse sme boli traja a po niekoľkých výškových metroch sme sa naviazali. Teraz sme vedeli do čoho ideme a kade ideme, tak nám to šlo od ruky. Zo začiatku je skala pevná a kompaktná, lezenie obtiažnosti II. . S menšími batohmi sa nám ide oveľa lepšie. Asi tak v polovici cesty na hrebeň bol pred dvomi mesiacmi ešte sneh. Vybehli sme si to v mačkách a s cepínom v ruke. Dnes tam už nebolo po snehu ani chýru ani slychu. Skala už nebola taká pevná a dosť rozsypaná. Dávame si väčší pozor čo chytíme a na čo sa postavíme. Žľab sa začína rozdeľovať na dve časti a my sa držíme na pravej stane. Ľavou stranou by sme sa dostali do Bachledovej štrbiny pod Pyšný štít. Sneh nie je už ani v poslednej časti pred vstupom na hrebeň. Stúpame teda čoraz v horšej skale, chodník je však jasnejší ako v tom snehu. Jordánovu štrbinu vidíme, ale nejdeme priamo k nej a držíme sa vpravo hore, kde sme postavili aj mužíčka. Asi 7m nad štrbinou je výrazná rampa na ktorej nájdeme zo strany Medenej kotliny starú reťaz.

Keď sme tam boli pred dvomi mesiacmi, šli sme hore vysneženým žľabom, ktorý nás „vypľul“ síce do Jordánovej štrbiny, ale cestu ďalej sme nenašli , chodili sme hore, dole a hľadali starú reťaz. V popise cesty sme mali napísané, že zliezame dole oblúkom zľava ale pravda bola taká, že sme mali ísť kúsok vpravo hore. Pri hľadaní , pátraní a v domnení, že nie sme v správnej štrbine, sme sa dostali až do Zubatej štrbiny, kade tiež cesta neviedla. Bolo veľa hodín a zo strany Medenej kotliny sa hrnula hmla a oblačnosť. Vtedy sme sa rozhodli, pre náročný návrat späť. Zliezanie dole tým nekonečným žľabom nebola veru prechádzka ružovou záhradou. Sneh, skala, zliezanie a dokonca nás Maťo miestami spustil na lane.

Teraz nás čaká už len cesta, ktorú sme ešte nešli, obliezť Poslednú vežu a Lomnickú vežičku. Cesta je síce uľahčená reťazami a kramlami, my neváhame, navezujeme sa a následne aj istíme. Prichádzame medzi Poslednú vežu a Lomnickú vežičku do Poslednej štrbiny, ktorá je veľmi úzka (cca. 2m) zrázy do dolín sú nekonečné a výhľady úchvatné. Čas máme veľmi dobrý a tak sa chvíľku kocháme. Počasie je pekné, miestami sa začínajú prevaľovať oblaky, ale sú pod nami, čo dáva všetkému pekný rozmer. Slniečko hreje a už sme aj zabudli na studený vietor pri chate.

Teraz nás čaká najkrajšia časť z Jordánovej cesty. Vyistená cesta reťazami na samotný vrchol Lomnického štítu. Celú dobu sme naviazaní a istíme sa. Lezenie za pomoci reťazí v komíne si užívame, vietor nám duje do chrbta. Zrazu reťaz končí a v tom sa prehupneme cez balvan a vidíme budovu. Ten pocit je úžasný, boli sme šťastní, že sa nám to podarilo a sme hore. Ešte prejdeme krátkym hrebienkom a na terase už vidíme ľudí, ktorí nás sledujú a nespúšťajú z nás oči. Podliezame reťaz , hodinky ukazujú 11:00 a my sme na vrchole. Ľudia sú prekvapení kde sme sa tu vzali, a majú kopec otázok, chcú sa s nami fotiť. Je to zábavné. Z ospevovanej, novej vyhliadky sme nemali až taký dobrý pocit, predstavovali sme si to oveľa dlhšie a exponovanejšie. Urobíme vrcholové foto, zjeme desiatu a ideme dole, lebo očí „lanovkárov“ sú stále nalepené na nás.

Zostup volíme do Lomnického sedla. Tesne pri budove nezabočíme ku nej na balkón, ale podliezame reťaz, kde začína už odistená cesta reťazami dole. Tam sa už nie je kde stratiť. Povedala by som, že cesta je pohodlnejšia. Cestou stretávame rodičov s asi 4ročným chlapčekom. Myslím, že z neho museli byť ľudia hore úplne hotový. Odistená cesta sa končí prelezením Emericyho náreku a potom suťou dole až do sedla. V sedle sa to už hmýri ľuďmi, ktorí vyšli lanovkou a šli na Veľkú lomnickú vežu. Keďže je to len 7min, ideme sa tam pozrieť aj my.

Teraz nás čaká ešte zostup turistickým chodníkom cez Skalnaté pleso, Zámkovského chatu, Hrebienok a Starý Smokovec. Na Skalnatom plese je veľký ruch, bagre vytrhávajú kosodrevinu. Pri pohľade na to nám je do plaču a v hlave nám víria myšlienky, že prečo to ochranári dovolili. Cesta je ešte dlhá a trochu už aj únavná. Na parkovisko prichádzame až podvečer a sme príjemne unavení. Prešli sme riadnu „štreku“ s celkovým prevýšením 3248m. Spať ostávame v aute, preto si pripravíme „postieľky“ a spokojní aj keď trošku pokrčený si líhame spať.

Na druhý deň ráno vstávame skoro, lebo sme odhodlaní vyštartovať na Zbojnícku chatu a vyliezť Keleho cestu na Javoráky. Dnes tie batohy už nie sú zrovna najľahšie, teda hlavne Maťkov. A ani naše tempo nie je také ako včera. Cítime na sebe, že sme unavení. Počasie sa začína kaziť, miestami aj popŕcha. Na chatu prichádzame neskôr ako by sme chceli a vietor naberá na sile. Pre nedostatok mojich síl a zlého počasia sa rozhodneme neliezť. Necháme ťažký batoh na chate a ideme sa prejsť pod nástup. Je to veľmi blízko chaty (cca. 30min). Vietor je silný a nárazový. Pri liepaní sa do nástupu, sa musíme dať miestami na štyri, lebo by sme neudržali rovnováhu v tom vetre. Vtedy sme si povedali, že sme asi aj dobre urobili, keď sme nešli liezť, lebo zostup z cesty je zlanením. Vietor si robil s nami čo chcel, tak si neviem predstaviť čo by sa dialo s lanom v stene. Veríme, že tento rok tu cestu ešte stihneme vyliezť. Preto sme sa vrátili na chatu, dali si teplú polievočku a postupne sa pobrali dole dolinou. Keďže na víkend nehlásia dobre počasie, my nemáme ubytovanie a ďalšiu noc v aute odmietame, ideme domou.

Biba a Maťo Janíkovci

Fotky z prvého pokusu: http://picasaweb.google.cz/Mato.lezec/JordanovaStrbina#