Aktuality
"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)
Neodviate vetrom na hrebeni MF
Nový rok sa začal, Perinbaba nám sneží, a nás s Duškom láka už dlhšiu dobu hrebeňovka Malej Fatry. Už dva roky po nej poškuľujeme a stále nás v nej niečo zastavilo. Až teraz nám konštelácia hviezd akosi praje a možno by nám predsa len konečne mohlo byť dopriate... babička sa podujme, že si vezme deti do Terchovej a vraj nech si ideme. Tak čože by nie!
V utorok večer prichádzame do Kamencov k mojej mamine. Alex je nadšená, že bude s babkou a sesternicou, Jakub výska od radosti, lebo má k dispozícii psa 
(chudák havo)... Ukladáme deti spať a sedíme nad mapou, počítame časy, pozeráme počasie a plánujeme a plánujeme. Hviezdy sú nám síce naklonené, počasie už však menej – na hrebeni hlásia vietor 18m/s. Doba denného svetla hrá proti nám, je nám jasné, že celý hrebeň nestihneme, ale aspoň časť. Snažíme sa vyšpekulovať ako vyriešime auto, keď začneme inde ako skončíme, a tak nakoniec uzatvárame zajtrajší deň: ráno vyrazíme a večer sa vrátime... plán je jasný
.
(chudák havo)... Ukladáme deti spať a sedíme nad mapou, počítame časy, pozeráme počasie a plánujeme a plánujeme. Hviezdy sú nám síce naklonené, počasie už však menej – na hrebeni hlásia vietor 18m/s. Doba denného svetla hrá proti nám, je nám jasné, že celý hrebeň nestihneme, ale aspoň časť. Snažíme sa vyšpekulovať ako vyriešime auto, keď začneme inde ako skončíme, a tak nakoniec uzatvárame zajtrajší deň: ráno vyrazíme a večer sa vrátime... plán je jasný.V noci sa mi akosi nedá spať a od pol štvrtej sa prehadzujem v posteli. Jakub vstáva o šiestej a vonku prší (pardon, leje), my máme na siedmu budík a postupne sa dobaľujeme a za dažďa nakladáme do auta. Fúka celkom slušný vietor. O deviatej parkujeme pod chatou Vrátna pri kabínkovej lanovke. Vonku duje až stromy ohýba a my sa s pochybnosťami prezúvame a obliekame. Vyťahujem z batoha goračku a je mi jasné, že dnešný deň bude živelný.
O pol desiatej nastupujeme do autobusu a vezieme sa do Štefanovej. Pán šofér sa na nás pochybovačne díva, ale asi vozí viac podivínov, tak sa zdrží komentára. Je 9:45 a naša hrebeňovka sa začína. Všimnite si prosím, že do hôr chodíme zásadne skoro ráno...
Šliapeme na Medziholie a lyže si samozrejme nesieme. Ani som nečakala nič iné. Obúvame ich 200m pred tabuľkou Medziholie. Inak, miestami by som na tom chodníku uživila aj mačky, ale už len z lenivosti ich pekne nesiem v mojom krásnom novom batôžku od Ježiška, kde majú svoju vlastnú „mačkovú“ priehradku. Okolo 1100mnm to, čo padá z neba, sa začína podobať na sneh, aj keď veľmi mokrý. Chodník na Stoh je vyšliapaný pešiakmi, takže s lyžami je to miestami vtipné. Moja váha hrá proti mne a pásy mi veselo prešmykujú
. Hadíme sa po chodníku v cik-cakoch pomedzi stromy a rozmýšľam, ako toto ktosi lyžuje...Zatiaľ sme schovaní v lese, ale počujem ako hore besnie vietor. Duško ma ubezpečuje, že podľa Aladina má postupne ustať. Nad hranicou lesa začína byť šliapanie celkom pekné, aj sneh drží. S potešením zisťujem, že niekto si dal mravenčiu prácu s tyčovým zimným značením a v duchu ho za to chválim. Postupne prichádzame na chrbát Stohu a začína mi byť jasné, že tento náš výlet bude asi tvrdý boj. Vietor silnie, viditeľnosť klesá. Capkáme si hore chrbtom a ku vrcholu to naberá grády... Okrem toho, že mi začali omŕzať prsty na rukách, z pravej strany sa do mňa opiera vietor takou silou, že musím tlačiť ľavou rukou do paličky, aby ma nesfúklo z nôh (mimochodom, svalovicu mám na ľavej ruke ešte dnes
). Už mi je jedno, na aký povrch kladiem lyže, dôležité je klásť ich tak, aby ma udržali proti vetru. Viditeľnosť klesá na jednu tyč (rozumej cca 4m), vietor veselo hádže sneh priamo do tváre (nepomáha už ani kapucňa a lyžiarskym okuliarom je doma dobre), teplota klesá hlboko pod nulu a prestávam si pomaličky cítiť prsty na rukách. Vietor si asi zabudol pozrieť SHMÚ...
. Hadíme sa po chodníku v cik-cakoch pomedzi stromy a rozmýšľam, ako toto ktosi lyžuje...Zatiaľ sme schovaní v lese, ale počujem ako hore besnie vietor. Duško ma ubezpečuje, že podľa Aladina má postupne ustať. Nad hranicou lesa začína byť šliapanie celkom pekné, aj sneh drží. S potešením zisťujem, že niekto si dal mravenčiu prácu s tyčovým zimným značením a v duchu ho za to chválim. Postupne prichádzame na chrbát Stohu a začína mi byť jasné, že tento náš výlet bude asi tvrdý boj. Vietor silnie, viditeľnosť klesá. Capkáme si hore chrbtom a ku vrcholu to naberá grády... Okrem toho, že mi začali omŕzať prsty na rukách, z pravej strany sa do mňa opiera vietor takou silou, že musím tlačiť ľavou rukou do paličky, aby ma nesfúklo z nôh (mimochodom, svalovicu mám na ľavej ruke ešte dnes). Už mi je jedno, na aký povrch kladiem lyže, dôležité je klásť ich tak, aby ma udržali proti vetru. Viditeľnosť klesá na jednu tyč (rozumej cca 4m), vietor veselo hádže sneh priamo do tváre (nepomáha už ani kapucňa a lyžiarskym okuliarom je doma dobre), teplota klesá hlboko pod nulu a prestávam si pomaličky cítiť prsty na rukách. Vietor si asi zabudol pozrieť SHMÚ...S nekonečnou radosťou vítam vrcholovú tyč, na ktorú sa zavesím, aby ma neodfúklo
. Na tabuľkách je 20cm námraza a my ju obíjame paličkami, aby sme zistili ako ďalej. Duško na mňa reve: „Ideme ďalej, či točíme?“ Ukazujem na červenú a revem: „Horšie to už nebude, nie?“ (Predstava lyžovania v lese, nesenia lyží z Medzihola po ľadovom chodníku a „prechádzky“ v lyžiarkach zo Štefanovej ku chate Vrátna-výťah, kde máme auto, je menej vábna ako celý hrebeň vo vetre o sile 80km/h.) Opúšťam vrcholovú kotvu a šliapem dole kopcom proti vetru. Aby som sa hýbala, musím sa odrážať paličkami. Svah je čistý firn a pod ním dutinová inovať. Robíme na pásoch prvé dva oblúčiky a Duško na mňa reve, že zničíme pásy, že to musíme dať dole. Zastavujeme, vyzúvam lyže a sadám si na ne, aby mi ich neodfúkol vietor. Prsty mi mrznú stále viac, na pravej ruke si necítim tri, na ľavej dva. Ukazovák a prostredník na pravej ruke naberajú belasú farbu. Viem, že musím s tým niečo spraviť, lebo bude zle. Pásy natlačím do batoha, zapínam lyžiarky, skáčem do lyží a strkám ruky pod pazuchy, kým Duško obúva lyže. Tiež máva a cvičí rukami. Viditeľnosť je takmer nulová, nevidím ani po ďalšiu tyč, viem, že nesmiem stratiť z dohľadu môjho manžela. Pohýname sa smerom dole. Podklad je viac než otrasný, každý oblúčik boj s vetrom, z ľadu do prefúknutej kosovky. Prepadáva sa mi noha do kosovky, vypína lyža, tak sa zbieram a znova obúvam. Zas pár „oblúkov“ a boj proti vetru. Toto by som nenazvala ani šmýkaním sa, nie to ešte lyžovaním... Po pár otočkách končí kosovka a v tvrdom firne ju striedajú balvany (neviem, či tá kosovka nebola lepšia). Potom už končí aj tvrdý firn a ostáva iba zmrznutá tráva. V tráve som ešte nelyžovala... Bojujem s každým obratom a začínajú sa mi rozmŕzať prsty. Tečú mi slzy od bolesti, ale som rada, že sa mi vracia cit. Vlyžovávame do kríčkov a vietor poľavuje, začína byť „žitno“, Duško zastavuje pri rozcestníku a meníme si rukavice. Obzeráme si primrznuté prsty a cestu dole. Lyžovačka pomedzi kríčky? Mmmm... aká to bude slasť...
Aspoň že sneh sa tu podobá na sneh. Tento zjazd by som nazvala všetkým, len nie zlyžovaním... pomedzi kríky kľučkujeme dole v „oblúkoch“ širokých maximálne na dĺžku lyží. Sem-tam je dobré miesto a oblúk má až 4-5 metrov, ale pomedzi stromčeky. Sneh je ťažký, nafúkaný na firne, trčia z neho okrem kríkov a stromov kdejaké konáre, tyčky a miestami aj kamene. Schádzame do sedla pod Stohom a zrazu sme v inom svete. Vietor nula, viditeľnosť takmer celý chrbát Poludňového Grúňa. Všade inde ale zúri víchrica. To je jasne vidieť. Vidím, kade sa dal Stoh celkom pekne zlyžovať po chrbte, ale v tejto „neviditeľnosti“ a víchrici by sme si aj tak nedovolili opustiť tyčové značenie...Rozmrazujeme ruky, obúvame pásy, dávame si pohár čaju a konzultujeme situáciu. Jednoznačne ideme na Poludňový a potom uvidíme čo ďalej. Začíname šliapať a ja si konečne užívam
. Cestou si dumkáme, že takto by mohlo byť už až po Snílovské (snívajte s nami...), že by sme sa nenahnevali... Po Poludňový je cesta celkom fajn. Na Poludňovom fúka, ale žiadna katastrofa to nie je. Dokonca dávame čaj, suché rožky a jeden BeBe keks. Krsne vo mne iskierka nádeje, že to bude dobré, že to najhoršie sme už ustáli. Jednoznačne, nechce sa mi lyžovať celý Grúň dole po takých trávach ako zo Stohu, potom niesť lyže až na Paseky a v lyžiarkach šliapať pod kabínku ku autu. To radšej pôjdem po hrebeni. Zle už predsa bolo...Skáčeme opäť do lyží a šliapeme ďalej. Tabuľka hlási do Snílovského sedla 1hod 55min (tuším). Ak by bolo tak ako je tu, sme schopní spraviť to možno aj rýchlejšie. Ak bude ako na Stohu, budeme radi, ak to stihneme do tohto limitu. Po pár metroch mi dôjde, že neviem koľko je hodín a kontrolujem čas. 14:45!!! Tak máme čo robiť. Mamine píšem, že opúšťame Poludňový Grúň.
. Na tabuľkách je 20cm námraza a my ju obíjame paličkami, aby sme zistili ako ďalej. Duško na mňa reve: „Ideme ďalej, či točíme?“ Ukazujem na červenú a revem: „Horšie to už nebude, nie?“ (Predstava lyžovania v lese, nesenia lyží z Medzihola po ľadovom chodníku a „prechádzky“ v lyžiarkach zo Štefanovej ku chate Vrátna-výťah, kde máme auto, je menej vábna ako celý hrebeň vo vetre o sile 80km/h.) Opúšťam vrcholovú kotvu a šliapem dole kopcom proti vetru. Aby som sa hýbala, musím sa odrážať paličkami. Svah je čistý firn a pod ním dutinová inovať. Robíme na pásoch prvé dva oblúčiky a Duško na mňa reve, že zničíme pásy, že to musíme dať dole. Zastavujeme, vyzúvam lyže a sadám si na ne, aby mi ich neodfúkol vietor. Prsty mi mrznú stále viac, na pravej ruke si necítim tri, na ľavej dva. Ukazovák a prostredník na pravej ruke naberajú belasú farbu. Viem, že musím s tým niečo spraviť, lebo bude zle. Pásy natlačím do batoha, zapínam lyžiarky, skáčem do lyží a strkám ruky pod pazuchy, kým Duško obúva lyže. Tiež máva a cvičí rukami. Viditeľnosť je takmer nulová, nevidím ani po ďalšiu tyč, viem, že nesmiem stratiť z dohľadu môjho manžela. Pohýname sa smerom dole. Podklad je viac než otrasný, každý oblúčik boj s vetrom, z ľadu do prefúknutej kosovky. Prepadáva sa mi noha do kosovky, vypína lyža, tak sa zbieram a znova obúvam. Zas pár „oblúkov“ a boj proti vetru. Toto by som nenazvala ani šmýkaním sa, nie to ešte lyžovaním... Po pár otočkách končí kosovka a v tvrdom firne ju striedajú balvany (neviem, či tá kosovka nebola lepšia). Potom už končí aj tvrdý firn a ostáva iba zmrznutá tráva. V tráve som ešte nelyžovala... Bojujem s každým obratom a začínajú sa mi rozmŕzať prsty. Tečú mi slzy od bolesti, ale som rada, že sa mi vracia cit. Vlyžovávame do kríčkov a vietor poľavuje, začína byť „žitno“, Duško zastavuje pri rozcestníku a meníme si rukavice. Obzeráme si primrznuté prsty a cestu dole. Lyžovačka pomedzi kríčky? Mmmm... aká to bude slasť... Aspoň že sneh sa tu podobá na sneh. Tento zjazd by som nazvala všetkým, len nie zlyžovaním... pomedzi kríky kľučkujeme dole v „oblúkoch“ širokých maximálne na dĺžku lyží. Sem-tam je dobré miesto a oblúk má až 4-5 metrov, ale pomedzi stromčeky. Sneh je ťažký, nafúkaný na firne, trčia z neho okrem kríkov a stromov kdejaké konáre, tyčky a miestami aj kamene. Schádzame do sedla pod Stohom a zrazu sme v inom svete. Vietor nula, viditeľnosť takmer celý chrbát Poludňového Grúňa. Všade inde ale zúri víchrica. To je jasne vidieť. Vidím, kade sa dal Stoh celkom pekne zlyžovať po chrbte, ale v tejto „neviditeľnosti“ a víchrici by sme si aj tak nedovolili opustiť tyčové značenie...Rozmrazujeme ruky, obúvame pásy, dávame si pohár čaju a konzultujeme situáciu. Jednoznačne ideme na Poludňový a potom uvidíme čo ďalej. Začíname šliapať a ja si konečne užívam. Cestou si dumkáme, že takto by mohlo byť už až po Snílovské (snívajte s nami...), že by sme sa nenahnevali... Po Poludňový je cesta celkom fajn. Na Poludňovom fúka, ale žiadna katastrofa to nie je. Dokonca dávame čaj, suché rožky a jeden BeBe keks. Krsne vo mne iskierka nádeje, že to bude dobré, že to najhoršie sme už ustáli. Jednoznačne, nechce sa mi lyžovať celý Grúň dole po takých trávach ako zo Stohu, potom niesť lyže až na Paseky a v lyžiarkach šliapať pod kabínku ku autu. To radšej pôjdem po hrebeni. Zle už predsa bolo...Skáčeme opäť do lyží a šliapeme ďalej. Tabuľka hlási do Snílovského sedla 1hod 55min (tuším). Ak by bolo tak ako je tu, sme schopní spraviť to možno aj rýchlejšie. Ak bude ako na Stohu, budeme radi, ak to stihneme do tohto limitu. Po pár metroch mi dôjde, že neviem koľko je hodín a kontrolujem čas. 14:45!!! Tak máme čo robiť. Mamine píšem, že opúšťame Poludňový Grúň.Po hrebeni to ide fajn, aj keď sneh je vyfúkaný až na ľad a miestami pásy podklzujú. Viditeľnosť je asi 10m, hrebeň je jasný. Držíme sa tyčového značenia (inak, zatiaľ je vynikajúce) a šliapeme po pravej strane hrebeňa. Na ľavej je celkom slušný prevej, tak sa tam moc netlačím, aj keď sneh je tam lepší. Tých pár metrov, čo ideme dole, je lyžovačka dokopy žiadna. Firn, vankúš, firn, vankúš... Na chrbte Hromového vietor opäť naberá na intenzite. Je mi jasné, že hore bude opäť boj a tak naháňam čas. Modlím sa, aby sme za svetla stihli aspoň do Snílovského sedla. Výšľap na Hromové mi pripadá nekonečný. Už mi je jasné, že rýchlejší ako tabuľka nebudeme. Na vrchole Hromového jasám, odtiaľto cestu poznám, už som ju v zime šla, aj keď za krásneho slniečka. Prášime na Chleb. Prechádzam zradnú kľučku na chodníku a Duško na mňa reve vo vetre, že som zbehla z hrebeňa. Miestami sú polámané tyče, takže tápeme a ideme podľa vyfúkaných stôp v snehu. Týmto som si však istá... cesta vedie tadiaľto. Duško sa díva pochybovačne, ale nasleduje ma a narážame na tyčové značenie. Vliezame do záveternej strany hrebeňa a komfort bezvetria musíme zaplatiť prechodom snehového vankúša (presnejšie kotol previaty snehom) a prevejom visiacim nad hlavou. Srdiečko búcha od strachu, pozerám kam ma to sfúkne, keď to so mnou prdne... Môj manžel čaká, kým to prejdem a len to mi dodáva odvahu. Že ho mám za zadkom a že ma z toho vysonduje a vykope, ak by som to odtrhla. Tak nás to predsa učil – veriť v záchranu... Za kotlom mi dušička pípa „ešte kúsok“ po nie moc dobrom teréne. Z ľadu do vankúša a zasa späť do ľadu a do vankúša... Stále sa obraciam dozadu a kontrolujem Duška v kotli. Vychádzame na hrebeň a dostávame plnú dávku vetra. Tesne pod Chlebom čakám. Na vrchol viem, ale spochybniem ako dole. Viditeľnosť opäť jedna tyč. Na Chleb vystupujeme spoločne za súmraku. Pýtam sa Duška kedyže to má ustávať ten vietor. Zaculí sa že: „Zajtra?“ No... humor ho neopúšťa. Ďakujem v duchu aj za tú trochu denného svetla a prosím o viditeľnosť aspoň po lanovku. Dohadujeme sa kadiaľ dole. Chvíľu sa motáme, otáčame, púšťame sa kúsok pod vrchol a snažíme sa zorientovať. V poryvoch vetra a snehu zbadáme tyč a rýchlo k nej mierime. Takmer pol hrebeňa sme tápali kadiaľ ďalej (a to nás neuveriteľne spomaľovalo), aj keď tyčové značenie je naozaj úžasné. Niekto si s ním dal hodne práce a ja mu celý deň za to blahorečím. Aj v týchto otrasných podmienkach sme vďaka nemu nezablúdili. Dávame dole pásy, balíme batohy a púšťame sa po chodníku dole. Lyžovačka v čistom ľade... Drnčia mi kolená, ale aspoň to ide rýchlo. V Snílovskom sedle pomaly sadá tma a vzniká zvláštna difúzia. Mám pocit, že idem pomaly až do momentu, než spravím oblúk a svah mi zmizne pod nohami. Kodrcám sa ako Pinnocchio po ratrakových stopách až po hornú stanicu lanovky. Tam ani moc nerozmýšľame a púšťame sa rovno dole. Snehové podmienky sú konečne lyžovateľné. Po dvesto metroch mrak mizne, vietor ustáva a vidíme až po spodnú stanicu lanovky. Duškovi už asi tretíkrát vypína lyža, zúri 
a posiela ma dole. Denné svetlo definitívne zhasína a tma preberá vládu. Po dvoch oblúkoch mi dochádza, že oči aj tak nič nevidia, že to musím zlyžovať „na pocit“. Už sa nesnažím zistiť sklon svahu, rozoznať firn od vankúša, ani určiť približnú rýchlosť. Sneh je mäkučký, padať budem do perinky. Opriem sa do lyžiarky a oblúčik za oblúčikom sa mi to začína páčiť. Tak toto mám za odmenu? Konečne dobrá lyžovačka, aj keď po tme... Popod lanovku sa postupne pripájam až na zvážnicu a čakám Duška. Dolyžuje za mnou a s potešením zisťujem, že lyže zatiaľ nerozhrýzol. Dávame na hlavu čelovky a kus sa spúšťame po zvážnici, potom preskočíme prvé kamene a vyzúvame lyže. Ešte pár zákrut napešo a sme dole. Čistíme lyže, prezliekame mokré veci, prezúvame topánky. Je 17:55. Sadáme do auta vyfúkaní, s omrznutými prstami, premočení od nafúkaného snehu. Duško štartuje a smeje sa: „Tak toto bola zas akcia INŠTRUKTORI! 
To snáď radšej ani nezverejňovať...“ (dúfam, že mi bude odpustené).
Srdiečko búcha od strachu, pozerám kam ma to sfúkne, keď to so mnou prdne... Môj manžel čaká, kým to prejdem a len to mi dodáva odvahu. Že ho mám za zadkom a že ma z toho vysonduje a vykope, ak by som to odtrhla. Tak nás to predsa učil – veriť v záchranu... Za kotlom mi dušička pípa „ešte kúsok“ po nie moc dobrom teréne. Z ľadu do vankúša a zasa späť do ľadu a do vankúša... Stále sa obraciam dozadu a kontrolujem Duška v kotli. Vychádzame na hrebeň a dostávame plnú dávku vetra. Tesne pod Chlebom čakám. Na vrchol viem, ale spochybniem ako dole. Viditeľnosť opäť jedna tyč. Na Chleb vystupujeme spoločne za súmraku. Pýtam sa Duška kedyže to má ustávať ten vietor. Zaculí sa že: „Zajtra?“ No... humor ho neopúšťa. Ďakujem v duchu aj za tú trochu denného svetla a prosím o viditeľnosť aspoň po lanovku. Dohadujeme sa kadiaľ dole. Chvíľu sa motáme, otáčame, púšťame sa kúsok pod vrchol a snažíme sa zorientovať. V poryvoch vetra a snehu zbadáme tyč a rýchlo k nej mierime. Takmer pol hrebeňa sme tápali kadiaľ ďalej (a to nás neuveriteľne spomaľovalo), aj keď tyčové značenie je naozaj úžasné. Niekto si s ním dal hodne práce a ja mu celý deň za to blahorečím. Aj v týchto otrasných podmienkach sme vďaka nemu nezablúdili. Dávame dole pásy, balíme batohy a púšťame sa po chodníku dole. Lyžovačka v čistom ľade... Drnčia mi kolená, ale aspoň to ide rýchlo. V Snílovskom sedle pomaly sadá tma a vzniká zvláštna difúzia. Mám pocit, že idem pomaly až do momentu, než spravím oblúk a svah mi zmizne pod nohami. Kodrcám sa ako Pinnocchio po ratrakových stopách až po hornú stanicu lanovky. Tam ani moc nerozmýšľame a púšťame sa rovno dole. Snehové podmienky sú konečne lyžovateľné. Po dvesto metroch mrak mizne, vietor ustáva a vidíme až po spodnú stanicu lanovky. Duškovi už asi tretíkrát vypína lyža, zúri a posiela ma dole. Denné svetlo definitívne zhasína a tma preberá vládu. Po dvoch oblúkoch mi dochádza, že oči aj tak nič nevidia, že to musím zlyžovať „na pocit“. Už sa nesnažím zistiť sklon svahu, rozoznať firn od vankúša, ani určiť približnú rýchlosť. Sneh je mäkučký, padať budem do perinky. Opriem sa do lyžiarky a oblúčik za oblúčikom sa mi to začína páčiť. Tak toto mám za odmenu? Konečne dobrá lyžovačka, aj keď po tme... Popod lanovku sa postupne pripájam až na zvážnicu a čakám Duška. Dolyžuje za mnou a s potešením zisťujem, že lyže zatiaľ nerozhrýzol. Dávame na hlavu čelovky a kus sa spúšťame po zvážnici, potom preskočíme prvé kamene a vyzúvame lyže. Ešte pár zákrut napešo a sme dole. Čistíme lyže, prezliekame mokré veci, prezúvame topánky. Je 17:55. Sadáme do auta vyfúkaní, s omrznutými prstami, premočení od nafúkaného snehu. Duško štartuje a smeje sa: „Tak toto bola zas akcia INŠTRUKTORI! To snáď radšej ani nezverejňovať...“ (dúfam, že mi bude odpustené).Zas jeden poučný deň za nami. A foto ani neviem, či máme...
Baška